Ako vznikla koláž: od Picassa a Braqua po Hannah Höch

Keď v journale nalepíš cez seba prúžok novín, bloček z obchodu a kvet z časopisu, robíš niečo, čo pred vyše sto rokmi platilo za malú revolúciu. Koláž je dnes taká bežná, že zabúdame, že ju niekto kedysi urobil prvýkrát. Jej história je prekvapivo zábavná a dá ti pár užitočných nápadov pre vlastné stránky.

Odkiaľ pochádza to slovo

Koláž pochádza z francúzštiny. Sloveso coller znamená lepiť a colle je lepidlo. Samotné slovo teda nehovorí nič viac ako: niečo nalepené.

Umelci, ktorí túto techniku preslávili, najprv používali iný výraz: papier collé, lepený papier. Až neskôr sa koláž stala súhrnným názvom pre všetko, čo nalepíš na podklad, či už je to papier, látka, fotky alebo drobné predmety. Ak dielo výrazne vystupuje do priestoru, hovorí sa skôr o asambláži.

Surrealista Max Ernst neskôr suchoo poznamenal, že koláž nerobí lepidlo. Niečo na tom je. Nejde o lepenie, ale o to, čo sa stane, keď vedľa seba položíš veci, ktoré k sebe nepatria.

Strihalo a lepilo sa už stáročia

Picassa a Braqua často nazývajú vynálezcami koláže, no strihanie a lepenie je oveľa staršie. Japonskí kaligrafi už okolo 12. storočia písali svoje básne na hárky zostavené z natrhaného a farebného papiera, niekedy so zlatom a striebrom. V Číne sa rozvinulo vystrihovanie z papiera.

V Európe ľudia celé stáročia lepili do albumov všeličo. V 18. storočí začala Angličanka Mary Delany vo veku sedemdesiatdva rokov tvoriť botanické „mozaiky“ z drobučkých kúskov farebného papiera. Urobila ich takmer tisíc. V 19. storočí viktoriánske dámy vystrihovali fotky a lepili ich do kreslených alebo maľovaných scenérií, a to desaťročia pred kubistami. A valentínky, albumy na výstrižky aj pamätníky boli plné vystrihnutých obrázkov.

To, že to všetko dlho platilo za domáce ručné práce, a nie za umenie, sa ešte ďalej vráti.

Papier collé u Picassa a Braqua

V roku 1912 sa v maliarstve niečo stalo. Pablo Picasso a Georges Braque vtedy úzko spolupracovali na kubizme, spôsobe maľby, ktorý predmety rozkladá na plochy a ukazuje ich z viacerých strán naraz.

Na jar 1912 Picasso vytvoril malé zátišie, do ktorého nalepil kus voskovaného plátna potlačeného vzorom prúteného výpletu stoličky. Okolo oválneho plátna položil ako rám povraz. Skutočný kus reality priamo v obraze: to bolo nové.

Neskôr v ten rok Braque uvidel v obchode tapetu, ktorá napodobňovala drevo. Kúpil rolku, vystrihol z nej kúsky a nalepil ich na kresbu uhľom, na ktorej bola misa s ovocím a pohár. Práve to sa považuje za prvé papier collé. Picasso bol hneď nadšený. V nasledujúcich mesiacoch ich spolu vytvorili desiatky, s novinovými stranami, etiketami, notami, cigaretovým papierom a hracími kartami.

Prečo to bolo také výnimočné? Maliar vždy napodobňoval skutočnosť farbou. Teraz bol na plátne skutočný kus novín so skutočnými písmenami. Novinový papier bol zároveň plochou v kompozícii, kúskom sivej, aj odkazom na správy z toho dňa. Práve hra medzi tým, čím niečo je, a tým, čo predstavuje, urobila z koláže serióznu umeleckú formu.

Dada: strihanie ako protest

Počas prvej svetovej vojny sa v Zürichu stretla skupina umelcov, ktorí chceli zosmiešniť vojnu, meštiacky poriadok aj samotné umenie. Nazvali sa Dada. Začalo sa to v roku 1916 v Cabaret Voltaire. Hans Arp nechal spolupracovať náhodu: púšťal útržky papiera a prilepil ich tam, kam dopadli.

Dada sa rýchlo rozšírilo do Berlína a tam koláž zostrila. Umelci vystrihovali fotky z novín a časopisov a skladali ich do nových, často trpkých súvislostí. Nazvali to fotomontáž. Berlínski dadaisti sa nepovažovali za umelcov, ale za montérov: ľudí, ktorí skladajú dohromady to, čo už existuje.

Hannah Höch: nožnice ako ostrý nôž

Najznámejšou ženou v tomto okruhu je Hannah Höch (1889 – 1978). Spolu s Raoulom Hausmannom rozvinula fotomontáž a považuje sa za jednu z jej vynálezkýň.

Jej najznámejšie dielo má názov, ktorý je sám osebe koláž: Schnitt mit dem Küchenmesser Dada durch die letzte Weimarer Bierbauchkulturepoche Deutschlands, voľne „rez kuchynským nožom Dada cez poslednú weimarskú pivnobruchú kultúrnu epochu Nemecka“. Je to veľké, preplnené dielo plné vystrihnutých hláv politikov, vojakov a umelcov, pomedzi ktoré sú stroje, davy a samostatné písmená.

Do oka udrie kuchynský nôž. Höch vedome použila obraz z domácnosti a roky pracovala vo vydavateľstve, kde vytvárala vzory ručných prác pre ženské časopisy. Vystrihovala zo ženských časopisov, módnych obrázkov a vzorov na vyšívanie a kládla ich vedľa obrazov moci a techniky. Ukázala tak, ako médiá zobrazovali ženy, a spochybňovala predstavu novej ženy 20. rokov. Napriek talentu sa jej v rámci Dada dostalo menšieho uznania ako jej mužským kolegom.

Kurt Schwitters a Merz

V Hannoveri pracoval po svojom Kurt Schwitters (1887 – 1948). Zbieral, čo iní vyhodili: lístky na električku, etikety, kúsky kartónu, povrázky, drôt, gombíky, obaly. Tvoril z nich koláže, ktoré sú pokojne a starostlivo vystavané, skôr poetické ako agresívne.

Svoje dielo nazval Merz. Slovo pochádzalo z vystrihnutého inzerátu banky, v ktorom zo slova Kommerz zostal len tento kúsok. Pre Schwittersa sa Merz stal viac než len názvom. Predstavoval celý spôsob práce: materiálom môže byť čokoľvek a umelec mu dá nové miesto.

Zachádzal stále ďalej. Vo svojom dome v Hannoveri roky budoval Merzbau, koláž, ktorá sa rozrástla na priestor, ktorým sa dalo prechádzať. Počas druhej svetovej vojny zanikla a poznáme ju už len z fotografií a rekonštrukcií.

Ak si robíš junk journal z bločkov a obalov, máš k Schwittersovi bližšie, než by si možno povedala.

Femmage: ženy a tradícia koláže

V 70. rokoch sa dve americké umelkyne, Miriam Schapiro a Melissa Meyer, znova pozreli na túto históriu. Pýtali sa, prečo koláž začala platiť za umenie až vtedy, keď ju robil Picasso. Ženy strihali, lepili, vyšívali, zbierali a šili už stáročia. Robili quilty zo zvyškov látok, albumy na výstrižky, albumy, valentínky a zdobené krabičky.

Schapiro a Meyer dali tejto praxi meno: femmage. Je to spojenie slova femme, žena, a prípony z koláže a montáže. Opísali ju koncom 70. rokov v eseji. Femmage spája papier a obraz s domácimi materiálmi, ako sú látka, čipka, gombíky a stehy, a robí z každodenného života tému aj spôsob práce.

V čom je ich myšlienka taká silná: stavia scrapperku, quilterku a ženu s albumom výstrižkov do jednej línie s veľkými menami. Rozdiel nikdy nebol v technike, ale v tom, kto smel tvoriť umenie.

Od umeleckého diela k journalu

Po druhej svetovej vojne sa koláž používala všade: v pop-arte, v mail arte, v knižných ilustráciách aj v reklame. S počítačom sa strihanie a lepenie dostali ako slová do každého menu. Zároveň ručne robená koláž ďalej žila, v umení aj mimo neho.

Art journal a junk journal sú priamymi dedičmi všetkých týchto smerov. Pracuješ s nájdeným materiálom, vrstvíš, necháš vidieť okraje, kombinuješ obraz a text. Len to nevisí na stene múzea, ale je to v knihe, ktorú otvoríš.

Čo sa môžeš od týchto umelcov naučiť

• Používaj skutočné veci. Lístok, kus tapety alebo obálka povie viac ako ich obrázok. Picassov kus voskovaného plátna funguje, pretože je skutočný.
• Daj vedľa seba protiklady. Höch spájala domáce s politickým, mäkké s tvrdým, a práve to robilo jej dielo silným. Módny obrázok vedľa lístka na vlak vytvorí príbeh.
• Pozri sa na svoj odpad. Schwitters ukázal, že vyhodený materiál má výpovednú silu. Odlož si krabičku na bločky, etikety a obaly s pekným písmom.
• Nechaj vidieť okraje. Natrhnuté a nahrubo strihané okraje prezrádzajú, že je niečo nalepené, a práve v tom je čaro.
• Používaj slová ako obraz. Samostatné písmená a kúsky novín sú u kubistov sivými plochami a zároveň textom. Pár vystrihnutých slov môže byť tvojím journalingom.
• Mysli na kontext. Obraz mení význam podľa toho, čo leží vedľa neho. Skôr než nalepíš, skús najprv posúvať.
• Ber svoju tradíciu vážne. To, čo robíš pri stole s nožnicami a lepidlom, robili ženy už stáročia. Nie je to babranie, je to remeslo.

Zajtra skús položiť vedľa seba tri veci, ktoré spolu nemajú nič spoločné: etiketu, fotku, slovo z novín. Posúvaj ich, kým sa niečo nestane. Presne tak sa to začalo aj v roku 1912.