Od commonplace book po pamätník: predchodcovia scrapbookov

Scrapbook, ako ho poznáme dnes, s papierom 30,5 × 30,5 cm a krabicou plnou embellishments, je mladý. Myšlienka za ním je však stáročia stará: prázdna kniha, ktorú plníš tým, čo si chceš zapamätať. Kto zalistuje v dejinách, narazí na celú rodinu zberateľských kníh. Niektoré dodnes ležia v archívoch, jedna je pravdepodobne u tvojej mamy na povale.

Commonplace book: kniha plná prečítanej múdrosti

Commonplace book je osobný zápisník, do ktorého zbieraš to, na čo niekde narazíš a chceš si to uchovať. Citáty z kníh, príslovia, básne, recepty, listy, poznámky, niekedy tabuľku alebo výpočet. Názov pochádza z klasickej rétoriky, v ktorej boli „loci communes“, spoločné miesta, pevné témy, podľa ktorých sa triedili argumenty a príklady.

Rozdiel oproti denníku je dôležitý. Denník ide podľa dátumu a je o tebe. Commonplace book je usporiadaný podľa tém a je o tom, čo si prinesieš zvonku: láska, viera, politika, zdravie alebo akékoľvek nadpisy, ktoré si sám vymyslíš. Je to nástroj na zapamätanie a opätovné nájdenie.

Tento zvyk je stáročia starý a obľúbeným sa stal najmä od renesancie. V Anglicku aj inde si takú knihu viedli študenti, učenci a čitatelia, ktorí si chceli veľa uchovať. Niektorí ľudia si ju viedli celý život. Filozof John Locke dokonca opísal vlastnú metódu, ako takú knihu usporiadať a zostaviť k nej register, aby si citát našiel aj o roky neskôr.

Neskôr do nich pribudli aj výstrižky, kresby a sušené kvety. Tu sa začína ukazovať línia k scrapbooku. Kto si dnes vedie journal s peknými vetami z kníh, robí v podstate presne to isté.

Album amicorum: priateľstvo na papieri

Druhým oporným bodom je album amicorum, po latinsky kniha priateľov. Po nemecky sa volá Stammbuch, v starej holandčine aj vriendenboek alebo vrundboeck.

Zvyk vznikol okolo polovice 16. storočia, takmer určite na univerzite vo Wittenbergu, Lutherovom meste. Študenti žiadali svojich učiteľov a spolužiakov o podpis, citát alebo výrok do svojej knihy. Najprv sa to dialo na prázdnych stranách biblie alebo tlačenej knihy. Vydavatelia videli dopyt a začali tlačiť knihy s extra prázdnymi stranami a potom malé knižky len s prázdnymi listami.

Príspevok mal pevné časti. Pozdrav, báseň alebo citát, miesto a dátum, osobné motto a meno pisateľa, často s jeho fakultou a rodiskom. Mnohé príspevky končili formulou, ktorá znamenala asi toľko: napísal som to, aby si si na mňa spomenul.

Často je nápadné, že text bol väčšinou vpravo a vľavo bolo miesto na obrázok. Maľovaný rodový erb, kresba perom, vystrihovačka, neskôr aj nalepené obrázky. Kto nevedel kresliť, mohol si v 18. storočí kúpiť predtlačené lístky s rytinou univerzitného mesta alebo výjavom zo študentského života. V neskorších albumoch sa objavili aj vyšívané okrajčeky, pramene vlasov a lisované kvety.

Študenti cestovali z univerzity na univerzitu a brali si album so sebou. Tak sa z neho stalo viac než spomienka. Podpis známeho profesora fungoval ako odporúčanie na ďalšej univerzite, akýsi zoznam referencií avant la lettre.

Zvyk bol silný najmä v nemecky hovoriacich krajinách, v Nízkych krajinách a v Škandinávii. Aj v Holandsku sa zachovali alba amicorum zo 16. storočia s príspevkami v holandčine, francúzštine a latinčine. Kráľovská knižnica (Koninklijke Bibliotheek) v Haagu ich uchováva veľkú zbierku.

Od knihy priateľov k pamätníku

Koncom 17. storočia zvyk upadol, no v 18. a 19. storočí sa vrátil, teraz aj medzi mešťanmi a ženami. Obľúbené sa stali voľné listy v kazete, aby mohlo písať viacero priateľov naraz. V 19. storočí sa kniha priateľov čoraz častejšie stávala vecou mladých žien a neskôr dievčat.

Odtiaľ pochádza pamätník, po holandsky poesiealbum. Ten názov je vraj veselý omyl. Prvé knižky prišli z Nemecka a na obálke mali slovo Poesie, po nemecky poézia. V Holandsku ho vyslovovali s „oe“ ako v slove poes (mačka), a tak to už ostalo.

Ten vzorec ti môže byť povedomý. Dieťa, väčšinou dievča školského veku, požičia svoj pamätník rodine, kamarátkam a pani učiteľke. Vpravo pribudne básnička, často odpísaná z iného pamätníka, s podpisom ako „na pamiatku od tvojej kamarátky“. Vľavo pribudne obrázok a písmená sa vyzdobia.

Aj pamätník rozpráva o svojej dobe. V 19. storočí v ňom čítaš najmä napomenutia, aby si žil cnostne a bohabojne. Vkradnúť sa doň mohla aj politika, ako v nemeckých albumoch z 30. a 40. rokov. Neskôr bol tón voľnejší a hravejší.

Lesklé obrázky a viktoriánske albumy na lepenie

Obrázok do pamätníka má vlastnú históriu. V 19. storočí umožnila farebná litografia lacno tlačiť pestrofarebné obrázky. Anjelikov, kvety, deti, zvieratá, vtáky, motýle. Tlačili sa na hárky a vysekávali s reliéfom, aby sa dali ľahko oddeliť. V Holandsku sa volajú glansplaatjes alebo poesieplaatjes, v Nemecku Glanzbilder alebo Oblaten, v Dánsku glansbilleder.

Viktoriánske dámy a deti ich zbierali do albumov na lepenie spolu s reklamnými kartičkami, pohľadnicami, výstrižkami z novín a časopisov, básňami a receptami. Taký album má blízko k tomu, čomu dnes hovoríme scrapbooking: nielen písať, ale strihať, aranžovať a lepiť. S príchodom fotografie sa v nich objavili aj fotky, najprv v knihách priateľov a neskôr vo vlastných albumoch.

Lepenie bolo vtedy otravné, s nádobou na lepidlo a štetcom. Mark Twain, vášnivý vystrihovač, si preto dal patentovať album na lepenie s lepidlom, ktoré už bolo na strane a stačilo ho navlhčiť. Stal sa komerčným úspechom.

Grangerizing: kniha, ktorá prerastie samu seba

Trochu zabudnutou odbočkou je grangerizing, nazývaný aj extra-ilustrovanie. Je pomenovaný po Jamesovi Grangerovi, anglickom duchovnom, ktorý v 18. storočí vydal biografické dejiny Anglicka. Čitatelia si k nim sami hľadali portréty spomínaných osôb a vkladali ich do knihy.

Zberatelia si z toho urobili šport. Kupovali grafiky, portréty a rytiny, niekedy ich vystrihovali z iných kníh a dávali knihu znova zviazať so všetkým tým materiálom vo vnútri. Jednozväzková kniha tak mohla narásť na sériu hrubých zväzkov. Medzi milovníkmi kníh to preto malo zlú povesť: kvôli jednej doplnenej knihe sa niekedy rozobrali iné knihy.

Ten princíp pozná každý scrapper. Vezmeš niečo, čo už existuje, a urobíš to svojím tým, že doň pridáš obrázky a papier. Altered book, existujúca kniha, ktorú polepíš a pomaľuješ, až sa z nej stane tvoj vlastný journal, je jej moderný bratranec.

Prečo sú tieto knihy dnes také cenné

To, čo bolo kedysi osobnou pamiatkou, je dnes prameňom pre historikov. Album amicorum ukazuje, kto koho poznal, kde a kedy. Môžeš podľa neho sledovať cestu študenta po Európe a vidieť, ktorých profesorov navštívil.

Knihy ukazujú rukopisy z rôznych čias a to, ako ľudia písali svoje meno, keď nešlo o úradný dokument. Ukazujú, ktorí básnici a výroky boli v móde, čo ľudia považovali za dôležité a ako zmýšľali o priateľstve. Po zakázaných študentských spolkoch sa niekedy dajú nájsť stopy najmä v takých albumoch, občas v tajnom písme.

Pre pamätníky a albumy na lepenie platí to isté v menšom. Ukazujú, aké básničky si deti navzájom venovali, aké obrázky sa dali kúpiť a čo sa v istej dobe považovalo za normálne. Múzeá a archívy ich preto zbierajú a uchovávajú najradšej ako celok, lebo aj poradie a zloženie niečo prezrádzajú.

Čo si z toho vziať do vlastnej knihy

Na týchto predchodcoch je krásne, že ukazujú, ako málo sa vlastne zmenilo. Ľudia si vždy chceli podržať to, čo sa ich dotklo, a deliť sa o to s tými, ktorých mali radi.

• Pripíš, kto, kde a kedy. Čo je pre teba samozrejmé, bude o sto rokov prvá vec, ktorú bude niekto chcieť vedieť.
• Nechaj iných písať do svojej knihy. Stránka ako návštevná kniha na narodeninovej oslave je album amicorum v malom.
• Zbieraj aj slová. Stránka s vetami z kníh, ktoré sa ťa dotkli, je commonplace book.
• Svoj starý pamätník dobre uschovaj: v suchu, v tme a nie v uzavretom igelitovom vrecku ani v PVC obale.

Kto niekedy napísal básničku do cudzieho pamätníka, stojí v dlhom rade. Ten sa začal pri študentovi vo Wittenbergu, ktorý poprosil svojho profesora o výrok.