Kto je na starej fotke a kedy vznikla

Tú krabicu pozná každý. Fotky ľudí vo sviatočnom oblečení, svadba pred kostolom, chlapček na trojkolke. Nikto nikdy nič nenapísal na zadnú stranu, lebo vtedy to ešte všetci vedeli. Kto je na nich a kedy vznikli, sa však často dá zistiť. Chce to trochu pátrania, lupu a hlavne ľudí, ktorí si to ešte pamätajú.

Začni pri rodine, a začni teraz

Najlepší zdroj nie je v archíve, ale pri kuchynskom stole. Strýkovia, tety, stará susedka: spoznajú tváre, domy a príležitosti, ktoré sú pre teba neznáme. Tieto vedomosti odídu s nimi, a to rýchlejšie, než si myslíš.

Takýto rozhovor uľahčí pár vecí:

• Vezmi so sebou malý kôpok, desať alebo dvadsať fotiek, nie celú krabicu.
• Ukazuj fotky na papieri alebo na tablete, kde sa dá priblížiť. Starší ľudia často niekoho spoznajú, až keď je tvár veľká.
• Pýtaj sa otvorené otázky. Nielen kto je to, ale aj: kde to bolo, čo sa oslavovalo, kto mohol túto fotku urobiť?
• Všetko si hneď zapisuj, aj to, čo je neisté. „Asi teta Riek, možno jej sestra“ je viac ako nič.
• Rozhovor si nahraj, ak s tým všetci súhlasia. Príbehy, ktoré prídu len tak pomedzi, bývajú neskôr najcennejšie.

Pýtaj sa aj rôznych príbuzných zvlášť. Jeden vie mená, druhý vie, kde stál dom. Ak si protirečia, zapíš si obe verzie.

Počítanie s rokmi narodenia

Ak vieš, kto je na fotke, často už máš aj obdobie. Zásnubná fotka niekoho, kto sa narodil v roku 1925, bude zhruba zo štyridsiatych rokov. Dieťa, ktoré vyzerá asi na šesť rokov, ti dá dosť presný odhad, ak poznáš rok jeho narodenia.

Funguje to aj naopak. Ak máš skupinovú fotku, na ktorej spoznáš jedného človeka, odhadni, koľko rokov vyzerá. To ti dá smer pre ostatných na fotke: komu z rodiny by v tej dobe sedel vek?

Typ fotky veľa prezradí

Otoč fotku a pozri sa na ňu ako na predmet. Formát, kartón a úprava sa časom menili, a to pomáha pri datovaní.

• Malé portréty na pevnom kartóne, zhruba veľké ako vizitka, patria hlavne do druhej polovice 19. storočia. Väčšie portréty na kartóne, takzvaný kabinetný formát, prišli o niečo neskôr a vydržali až do začiatku 20. storočia.
• Fotky vo forme pohľadníc, s políčkom na adresu na zadnej strane, boli obľúbené v prvých desaťročiach 20. storočia.
• Fotky so zúbkovaným okrajom uvidíš hlavne okolo päťdesiatych a šesťdesiatych rokov.
• Štvorcové farebné fotky s bielym okrajom a farbami, ktoré sa posunuli do červena alebo oranžova, často ukazujú na šesťdesiate a sedemdesiate roky.
• Na fotkách z druhej polovice 20. storočia býva na zadnej strane alebo na okraji niekedy mesiac a rok, ktorý vytlačilo fotolabo, kde fotku vyvolali. Pozeraj pozorne, ten text býva veľmi drobný.

Takéto znaky ti dajú obdobie, nie presný dátum. Ľudia si fotky navyše dlho odkladali a staré portréty si niekedy dávali znova vytlačiť. Ber to ako stopu, spolu s ostatným.

Fotograf ako stopa

Na starých ateliérových portrétoch býva na prednej alebo zadnej strane kartónu meno fotografa, s miestom a niekedy aj adresou. To má cenu zlata. Fotografi sa sťahovali, krachovali alebo odovzdávali živnosť ďalej a ich adresy sa menili. Keď vieš, kedy mal fotograf ateliér na určitej adrese, vieš aj zhruba, kedy fotka vznikla.

Tieto údaje nájdeš v starých adresároch, novinových inzerátoch a niekedy v prehľadoch fotografov, ktoré vedú archívy alebo múzeá. Miesto ateliéru ti navyše prezradí, kde rodina vtedy bývala alebo bola na návšteve.

Oblečenie, účesy a pozadie

Móda je známa stopa, ale buď pri nej opatrný. Na vidieku a u starších ľudí móda často zaostávala o roky a sviatočné oblečenie sa nosilo dlho. Oblečenie ti skôr napovie desaťročie než rok.

Všímaj si hlavne veci, ktoré sa rýchlo menili: dĺžku sukní, tvar rukávov, klobúky, účesy, okuliare. Pomôže lupa. Pozri sa aj na pozadie. Autá, bicykle, výklady obchodov, pouličné lampy a reklamné tabule sa často dajú dobre datovať. Známu budovu alebo ulicu môžeš porovnať so starými fotkami toho miesta vo fotoarchíve.

Pri fotkách školských tried, spolkov alebo športových tímov sa oplatí prezrieť si cez lupu každú tvár. Často je niekde tabuľa alebo zástava s menom či rokom.

Archívy a noviny

Ak zhruba vieš, o koho ide, môžeš hľadať ďalej vo verejných zdrojoch. V Holandsku sú mnohé matriky narodení, sobášov a úmrtí zdigitalizované a dá sa v nich vyhľadávať cez stránky ako WieWasWie a Open Archieven. Nájdeš tak roky narodenia, mená súrodencov a kto si koho vzal. Novšie záznamy ešte nie sú verejné: záznamy o narodení sa sprístupňujú po 100 rokoch, o sobáši po 75 rokoch a o úmrtí po 50 rokoch.

Zdigitalizované noviny, napríklad v Delpheri, obsahujú rodinné oznámenia, zásnuby, jubileá a správy zo spolkov. Oznámenie o striebornej svadbe môže vysvetliť presne tú fotku, na ktorú sa pozeráš už roky. Nehľadaj len podľa mena: rozpoznávanie textu v starých novinách robí chyby, preto skús aj varianty mena alebo hľadaj podľa miesta a dátumu.

Nezabudni na regionálne archívy a vlastivedné spolky v mieste, kde tvoja rodina bývala. Majú fotoarchívy so starými fotkami ulíc a budov a niekedy aj celé zbierky zo scrapbookov a albumov obyvateľov. Nie všetko je online; e-mail alebo návšteva často prinesú viac, než čakáš.

Čo dokáže AI

Mnohé programy a aplikácie na fotky automaticky zoskupujú tváre. Funguje to aj na skenoch starých fotiek a môže to byť užitočné: zrazu vidíš, že ten istý muž je na dvanástich fotkách, v rôznom veku. Potom stačí raz zistiť, kto to je.

Existujú aj služby, ktoré porovnávajú tváre na starých fotkách s fotkami iných používateľov alebo odhadujú vek či obdobie. Ber to ako návrh, nie ako odpoveď. Rozpoznávanie tvárí sa mýli pri príbuzných, ktorí sa na seba podobajú, a pri starých, neostrých fotkách ešte častejšie.

AI vie fotku aj vyfarbiť alebo zaostriť. Vyzerá to pekne, ale program dopĺňa, čo nevidí. Vyfarbený kabát teda neukazuje skutočnú farbu a vylepšená tvár môže vyzerať trochu inak, než ten človek naozaj vyzeral. Vždy si nechaj pôvodný sken a upravenú verziu používaj len na pozeranie.

Premysli si aj, čo zdieľaš. Rozpoznávanie tvárí pracuje s údajmi o tvári a tie sú citlivé. Fotky rodiny, ktoré nahráš do online služby, už nepatria len tebe. Najmä pri ľuďoch, ktorí ešte žijú, sa najprv opýtaj, či im to nevadí.

Meno nakoniec vždy pochádza z pamäti alebo z papiera. AI ti pomôže hľadať, odpoveď ti dá rodina a archívy.

Zaznamenaj to pre tých, čo prídu po tebe

To, čo zistíš, má cenu, len keď sa to zachová. Zapíš to tak, aby tomu rozumeli aj o päťdesiat rokov.

• Na zadnú stranu voľných fotiek píš mäkkou ceruzkou s ľahkým tlakom, pozdĺž okraja. Nepoužívaj guľôčkové pero ani fixku, pretláčajú sa alebo sa rozmazávajú.
• Zapíš, kto je na fotke zľava doprava, s celými menami, miesto, rok alebo obdobie a ako to vieš: „podľa strýka Henka“ alebo „odhad podľa oblečenia“.
• Pri väčších zbierkach si urob jednoduchý zoznam, kde má každá fotka číslo, kto je na nej, dátum, fotografa a zdroj tvojich informácií.
• Zbierku si nechaj v poradí, v akom si ju dostal, alebo si to poradie zapíš. Aj samotné poradie môže niečo znamenať.

Ak fotky skenuješ, naskenuj aj zadnú stranu a mená daj do názvu súboru alebo do jeho popisu. Ak si ich chceš uchovať a zdieľať s rodinou, aplikácia ako Scrappd ti môže nechať skeny aj s príbehmi na jednej poličke.

Nakoniec v albume alebo scrapbooku jednoducho napíš mená pod fotky, vlastným písmom. Presne to fotkám v tej krabici chýbalo.