História scrapbooku: od lesklých obrázkov po journal

Keď dnes nalepíš na stranu fotky, lístok a pár riadkov textu, robíš to, čo ľudia robia už stáročia. Zmenili sa len materiály. Scrapbook má dlhú a trochu chaotickú históriu plnú výstrižkov, obrázkov, nádob s lepidlom a jedného slávneho spisovateľa, ktorý lepenie neznášal.

Odkiaľ pochádza to slovo

Scrap je po anglicky útržok, zvyšok, niečo, čo zostane. Scrapbook je teda doslova kniha útržkov: výstrižkov z novín, básní, listov a obrázkov. Po slovensky by sme povedali jednoducho album na nalepovanie.

V devätnástom storočí dostalo slovo scraps druhý význam. Tak sa volali vysekávané, lesklo potlačené obrázky, ktoré sa dali kúpiť jednotlivo: anjeliky, kvety, detské tváričky, zvieratká. U nás ich poznáme ako lesklé obrázky alebo obrázky do pamätníka. Scrapbook bol vtedy často kniha plná takýchto obrázkov.

V Anglicku bolo to slovo už v prvých desaťročiach devätnásteho storočia také bežné, že vychádzali knihy a časopisy so slovom scrapbook v názve, s tipmi, ako útržky zbierať a triediť.

Predchodcovia

Myšlienka je staršia než samotné slovo. Po vynáleze kníhtlače sa vzdelaným ľuďom zrazu dostalo do rúk oveľa viac tlačovín. Aby sa v nich vyznali, odpisovali si pekné pasáže, recepty a citáty do commonplace book, akejsi osobnej príručky. Študenti v severnej Európe nechávali priateľov a učiteľov písať a kresliť do albumu priateľstva, vzdialeného predka pamätníka. Rodiny si zapisovali narodenia a svadby na prázdne strany rodinnej Biblie.

V druhej polovici osemnásteho storočia vyšla v Anglicku dejepisná kniha Jamesa Grangera s prázdnymi stranami, aby si do nej čitateľ mohol sám vlepiť rytiny. Knihy, ktoré sa takto dopĺňali, sa začali nazývať grangerizované knihy. Aj to je krôčik k scrapbooku: tlačená kniha, ktorú si dokončíš sám.

Viktoriánske albumy a lesklé obrázky

Veľký rozmach prišiel v devätnástom storočí, v ére kráľovnej Viktórie. Umožnili ho dve veci: papier zlacnel a objavila sa nová tlačová technika, chromolitografia. Vďaka nej sa dali po prvý raz vo veľkom tlačiť farebné obrázky. Pohľadnice, reklamné kartičky, pásky z cigár a etikety boli zrazu nádherné a ľuďom sa zdali príliš pekné na to, aby ich vyhodili.

Tieto farebné obrázky končili v albumoch vedľa novinových výstrižkov, básní, sušených kvetov, kúskov látky a rukou písaných poznámok. Robili ich najmä ženy a deti. Okolo roku 1880 bolo lepenie lesklých obrázkov medzi deťmi skutočným šialenstvom. Dievčatá si v albumoch stavali dokonca celé papierové domy: izby zariadené nábytkom a ľuďmi, ktorých vystrihli z časopisov a reklám.

Albumy si viedli aj známi spisovatelia. Lucy Maud Montgomeryová, autorka knihy Anna zo Zeleného domu, si do nich lepila výstrižky, pohľadnice, kúsky látky a sušené kvety. Taký album nebol denník plný tajomstiev, ale zbierka toho, čo niekto považoval za pekné alebo dôležité. Bol určený na ukazovanie.

Mark Twain a jeho samolepiaci scrapbook

Jedným z najznámejších lepičov bol Mark Twain, autor Toma Sawyera. Celý život lepil výstrižky do kníh, no s lepidlom to bolo pre neho utrpenie. Lepidlo nikdy nebolo poruke, keď ho potreboval, alebo bolo zaschnuté, alebo sa po ňom rozpila tlač na novinovom výstrižku.

Tak vymyslel niečo lepšie. V roku 1873 získal patent na scrapbook, ktorého strany už boli pokryté vrstvou gumy, často v úzkych pásoch, presne takých širokých ako novinový stĺpec. Gumu si trochu navlhčil, priložil výstrižok a hotovo. Žartoval, že jeho album ľuďom ušetrí veľa nadávania.

Album mal veľký úspech a predával sa dlhé roky. Zo všetkých vynálezov, s ktorými sa Twain hral, to bol podľa jeho životopiscov jediný, ktorý mu naozaj priniesol peniaze. Ukazuje to, že lepenie bolo už vtedy masovým koníčkom.

Prečo album potom zmizol

Na konci devätnásteho storočia prišiel na trh praktický fotoaparát. Bežná rodina si po prvý raz mohla sama fotiť. Fotoalbum sa stal populárnym, a to album s výstrižkami zmenilo. Strany zaplnili fotky, kým listy, lístky a výstrižky zmizli v škatuliach.

V priebehu dvadsiateho storočia bohato zdobený album čoraz viac vychádzal z módy. Zostal hlavne jednoduchý fotoalbum. Niektorí ľudia dokonca považovali svoje staré albumy za menejcenné a vyhodili ich. Lepilo sa síce ďalej, ale doma, potichu, bez obchodov a časopisov.

Návrat okolo roku 1980

Obrat sa začal koncom sedemdesiatych rokov v Spojených štátoch s rastúcim záujmom o genealógiu. Ľudia chceli zachytiť históriu svojej rodiny aj s fotkami a príbehmi. Okolo roku 1980 upútala pozornosť žena z Utahu desiatkami ručne vyrobených rodinných albumov, v ktorých spájala fotky s textom a zdobením. Otvorila obchod práve pre takéto albumy a myšlienka sa ujala.

V osemdesiatych rokoch pribudli firmy, ktoré predávali albumy a materiál na domácich predvádzačkách, kde si sa naučil aj to, ako stranu poskladať. Dôležité bolo poznanie, že lacný papier a lepidlo fotkám škodia. Novým štandardom sa stal bezkyselinový papier, bezpečné lepidlo a perá, ktoré nevyblednú, rovnako ako štvorcový formát 30,5 × 30,5 cm (12 × 12 palcov).

Celé odvetvie v deväťdesiatych rokoch

V deväťdesiatych rokoch sa scrapbooking v Amerike stal jedným z najrýchlejšie rastúcich koníčkov. Pribudli časopisy, špecializované obchody, veľtrhy a nekonečne veľa nových produktov: dizajnové papiere, nálepky, pečiatky, embellishments (drobné ozdoby ako gombíky a brads). Scrapbookári sa stretávali na crops: večeroch alebo víkendoch, keď ste spolu sedeli pri stole plnom vecí a lepili.

Cez tieto obchody, časopisy a neskôr internet sa koníček dostal do Európy, aj do Holandska a Belgicka. Preto sa dodnes používa toľko anglických slov. Po veľkom rozmachu sa v obchodoch upokojilo a dosť špecializovaných predajní zase zmizlo, ale samotný koníček zostal.

Od digitálu k journalingu

S digitálnym fotoaparátom prišiel aj digitálny scrapbook: strany, ktoré si vytvoríš na počítači z digitálneho papiera a ozdôb a potom si ich dáš vytlačiť. Zároveň vznikli online fóra a blogy, kde scrapbookári ukazovali svoju prácu a vyzývali sa navzájom pomocou sketches a tém.

So sociálnymi sieťami ako Pinterest a Instagram sa všetko znova zmenilo. Pribudli nové formy, ktoré majú blízko k starému albumu: junk journal zo zvyškov papiera, art journal a bullet journal. Veľa ľudí objavilo lepenie cez ozdobený plánovač, a nie cez fotoalbum. Svojím spôsobom sa tak koníček vrátil k svojim začiatkom: ku knihe plnej útržkov, obrázkov a vlastných slov.

Prečo historici scrapbooky dlho prehliadali

Scrapbooky sa dlho nebrali vážne. Považovali sa za kratochvíľu žien a detí, vyrobenú z tlačovín na jedno použitie: lístkov, reklám, výstrižkov. Ani archívy si s nimi veľmi nevedeli rady. Album sa ťažko uchováva: krehký papier, rôzne materiály pomiešané dokopy, lepidlo, ktoré sa odlepuje alebo mení farbu, a chrbty, ktoré sa vydúvajú. Navyše nepatria do žiadnej škatuľky: nie sú to listy, knihy ani zbierky fotografií.

Tento pohľad sa zmenil. Historici, knihovníci a reštaurátori dnes vidia, že albumy ukazujú niečo, čo oficiálnym prameňom chýba: ako žili obyčajní ľudia, čo sa im páčilo, na aké predstavenia chodili a koho mali radi. Mená a dátumy na zadnej strane fotiek pomáhajú pri pátraní po predkoch a fotka ulice ukazuje, ako vyzerala, kým ju vyasfaltovali. Niečo prezrádza aj poradie a zloženie takého albumu, a preto ho múzeá najradšej uchovávajú ako celok.

Čo to znamená pre tvoju knihu

Kniha, ktorú teraz robíš, bude o sto rokov sama kúskom histórie. Pomôže ti pár vecí:

• Nelep len fotky, ale aj skutočné veci: vstupenku, oznámenie o narodení, pozvánku.
• Pripíš, kto, čo, kde a kedy. Fotka bez mien je pre ďalšiu generáciu hádankou.
• Píš rukou. Tvoje vnúčatá neskôr spoznajú tvoje písmo aj na iných papieroch.
• Vyber si materiál, ktorý vydrží, aby sa tvoje strany nerozpadli ako mnohé staré albumy.

Ak chceš mať istotu, že sa tvoja kniha nestratí, naskenuj ju aj. Zostane zachovaná, aj keď papier raz dosluhuje.